Virtuálna realita: svet klamných javov

Nuž, bratia a sestry, začnime dnešný rozhovor. Prosím všetkých, aby venovali náležitú pozornosť.

Každopádne zmyslom dnešného rozhovoru je, že sa nesmieme nechávať unášať javmi, nesmieme sa nechávať uchvátiť rôznymi scénami života.

Žvot je ako film. Je to film, ktorý sa skladá, ako je prirodzené, z mnohých snímkov a scén. V žiadnom prípade sa neodporúča stotožňovať sa s akoukoľvek scénou, s akýmkoľvek snímkom alebo javom, pretože všetko raz pominie: ľudia sa pominú, veci sa pominú, nápady sa pominú. Jednoducho všetko na svete je iluzórne! Akákoľvek scéna života, nech už je akokoľvek silná, pominie a zaostane v čase.

Nás musí zaujímať to, čo sa nazýva Bytie, Vedomie. To je najpodstatnejšia vec, pretože Bytie nie je pominuteľné; Bytie je Bytie a dôvodom existencie Bytia je Bytie samotné.

Keď sa stotožníme s rôznymi komédiami, drámami a tragédiami života, je zrejmé, že podľahneme omámeniu i nevedomiu psychologického spánku.

Preto sa nesmieme stotožňovať so žiadnou životnou komédiou, drámou či tragédiou, pretože nech je akokoľvek vážna, aj tak pominie. Existuje jedno také príslovie, ktoré znie: „Neexistuje zlo, ktoré by trvalo sto rokov, ani telo, ktoré by ho vydržalo. Všetko je teda iluzórne, letmé.

Niekedy človek v živote narazí na ťažké problémy. Stáva sa, že nedokáže nájsť východisko, riešenie problému, a ten sa v jeho mysli stane obrovským, príšerným a gigantickým.

A ten, kto podľahne starostiam, si vraví: „Ako to zvládnem? Čo budem robiť?" Nenachádza východisko a kým ten problém analyzuje, stáva sa čoraz viac príšerný, obrovský a gigantický.

Ale keď sa jedného dňa postavíme problému tak, ako je, to znamená, ak lapneme býka za rohy - ako sa hovorí -, uvidíme, že problém nie je ničím iným, iba ilúziou, ktorú sme si o ňom vytvorili a sám sa zničí.

No každý problém má tendenciu nadobudnúť také obrovské rozmery, jeho realita sa v našej mysli stáva tak drsnou, že v skutočnosti nikde nenachádzame východisko. Máme pocit, že mu podliehame, že sa žiadnym spôsobom nedá riešiť. Ale ak človek problému začne čeliť, uvidí, že je iluzórny a že pominie tak, ako musí pominúť všetko, a nakoniec z neho neostane nič.

Ak človek postupuje týmto spôsobom – nikdy sa nestotožňuje so žiadnou situáciou, so žiadnou udalosťou –, podarí sa mu byť vždy ostražitý a bdelý ako hliadka v časoch vojny, tak práve v tomto stave bdelosti objaví svoje psychologické defekty. Každý zistený defekt musí byť pochopený a následne odstránený.

Myseľ sama o sebe nemôže zmeniť žiadny psychologický defekt. Myseľ ho môže iba označiť, a pozmeniť tým, že ho prenesie z jednej úrovne do druhej, ale nikdy ho radikálne nezmení.

Na to je potrebná sila, ktorá je nadradená mysli, a táto sila v nás existuje. Chcem dôrazne poukázať na Božskú Matku Kundaliní.

Ak človek pochopil, že má ten či onen defekt, ak to pochopil úplne a na všetkých úrovniach mysle, potom sa môže sústrediť na Devi Kundalini-Shakti a prostredníctvom nej môžeme odstrániť akýkoľvek psychologický defekt.

Kundaliní je Božská Kozmická Matka. V náboženstvách bola reprezentovaná ako Mária alebo ako Tonantzin, Marah, Rhea, Cybele, Adonia, Isomberte atď., Kozmická Matka, Božská Matka. Ona sama je súčasťou nášho Bytia, ale s vlastnou existenciou.

Chcem tým povedať, že Kozmická Matka je v nás samých tu a teraz. Ak budeme prosiť túto silu, ak požiadame Božskú Matku, aby odstránila akýkoľvek psychologický defekt z našej psychiky, urobí to. Je zrejmé, že z tohto dôvodu dôjde k zničeniu dotyčného defektu.

Prostredníctvom Božskej Kozmickej Matky môžeme odstrániť všetky naše psychické defekty. Akonáhle sú tieto odstránené, vedomie, ktoré bolo dovtedy nimi väznené sa radikálne prebudí a potom budeme schopní vidieť, počuť, dotknúť sa a cítiť veľké reality Vyšších Svetov.

Je však nevyhnutné nestotožňovať sa so žiadnou životnou situáciou. Keď sa nestotožňujeme s tým či oným problémom, keď zostávame v strehu, objavíme v probléme vlastné psychologické defekty.

Bežne vidíme, že problémy poslúchajú strach; „ja“ strachu udržiava problémy pri živote. Človek sa bojí života, bojí sa smrti, bojí sa toho, čo povedia ľudia, klebiet, biedy, hladu, nahoty, väzenia, bojí sa všetkého; a vďaka tomu sa problémy stávajú čoraz neriešiteľnejšie a silnejšie.

Čoho sa bojíme, keď máme finančné problémy? Bankrotu? Alebo toho, že musíme zaplatiť určitý dlh, lebo ak nezaplatíme, dajú nás do väzenia apod.?

Čoho sa bojíme, keď máme rodinný problém? Klebiet, klamstiev, škandálu, osobných záujmoch atď. Ale ak odstránime „ja“ strachu, čo zostane z problému? Všetko zmizne, zmení sa na nič!

Musíme platiť nájom a bojíme sa, že nás vyhodia na ulicu. Dokonca trávime bezsenné noci v domnení, že súdny exekútor príde a vyhodí nás na ulicu. Nakoniec príde deň a ukáže sa, že problém je vyriešený, možno spôsobom, ktorý sme najmenej očakávali. Takže, čo zostalo z problému?

A ak sa problém nevyriešil, ak nás vyhodili na ulicu so všetkým nábytkom atď., čo sa stalo? Nábytok nezostane na ulici, niekto ho bude musieť zobrať! Napokon sa predsa len nájde nejaké miesto kam budeme môcť ísť.

A ak sa nábytok stratí? Tak sa stratí! A čo? Pri potope sa stratilo viac! Prečo by sme sa mali pripútavať k nejakému nábytku? Potom čo problém pominul, naďalej žijeme na nejakom mieste a problém zaostal v čase. Čo sa s ním stalo?

Nezabúdajte, že všetko pominie: myšlienky pominú, ľudia pominú, veci pominú; všetko na tomto svete je prchavé a iluzórne. Nemôžeme, nesmieme sa stotožňovať so zdanlivosťou, pretože zdanie klame; to je evidentné. Zamýšľajme sa nad stavmi vedomia, to je dôležité.

Existuje všeobecný trend, že každý každého nesprávne posudzuje, a to je poľutovaniahodné. Prečo však každý súdi každého a neprávom? Aký je dôvod?

Ten je jednoduchý, a veľmi ľahko pochopiteľný. Deje sa to, že každý premieta svoje psychologické defekty na iných, každý vidí svoje defekty na svojich blížnych. Defektov, ktoré hádžeme na krk iným, máme sami nadmieru. Podľa seba súdime iných.

Počuli ste už o mechanickej antipatii? Že zrazu niekto k niekomu bezdôvodne pocíti antipatiu a potom povieme: „Tento človek mi nesedí“ - Veľmi typická fráza, ktorú používame. - Ale prečo, ak sme ho nikdy predtým nevideli, ak sme sa s ním zoznámili až teraz? Čo sa stalo? Prečo je nám tento človek taký nepríjemný, keď ho ani nepoznáme? Pretože sme videli jeho vzhľad: je vysoký, je nízky, je tučný, chudý, má orlí nos alebo má sploštený nos atď. A to je dostatočný dôvod povedať, že je nám tento človek nepríjemný? Čo sa stalo?

Jednoducho to, že sme na našu obeť premietli svoje vlastné psychologické defekty. Možno sme u toho človeka videli svoj najzávažnejší nedostatok, a nikto sa nevidí rád takto zosmiešnený. Tvrdou realitou je, že takýto človek sa stal zrkadlom, v ktorom sa vidíme takí, akí sme.

Ak sme ostražití, ak sa nestotožňujeme so situáciou, s tou osobou, ktorá je nám taká nepríjemná, ak namiesto toho, aby sme ho/ju kritizovali, budeme kritizovať a pozorovať seba, aby sme videli, čo sa deje, zistíme, že tento náš defekt - zrodený včera alebo predvčerom alebo ktovie, ako dávno, alebo možno v iných existenciách - sa v tomto človeku zrkadlí, a preto je nám taký nepríjemný. Hľa, to je mechanická antipatia: stopercentne absurdná.

Musíme sa naučiť žiť sebakriticky a korektne. Ak človek nevie žiť sebakriticky a korektne, robí si v živote problémy. Namiesto pociťovania mechanických antipatií stojí za to preskúmať samých seba.

Prečo nesprávne posudzujeme svojich blížnych? Prečo máme všetci tendenciu vidieť na svojich blížnych všetky možné chyby. Jednoducho preto, že premietame svoje vlastné chyby na našich blížnych, posudzujeme ich nesprávne. Predpokladáme, že ten a ten je taký alebo onaký a ukáže sa, že nie je ani taký, ani onaký. Je úplne iný a náš úsudok je nesprávny, nepravdivý.

Vidíme činy iných a máme tendenciu ich chybne interpretovať. Nikdy nie sme schopní vidieť činy iných s vyrovnanosťou a pokojom; vždy ich označujeme nesprávne. Pamätajte, že v hriešnikoch je veľa cnosti a v cnostných je veľa zla.

Chyby, ktoré v sebe máme, nás činia nespravodlivými voči našim blížnym. Strpčujeme si život vlastnými chybami, a čo je najvážnejšie, strpčujeme ho iným.

Vezmime si napríklad ego žiarlivosti, koľko škody napáchalo! Existuje politická žiarlivosť, existuje náboženská žiarlivosť, žiarlivosť profesionálneho typu, vášnivá alebo vulgárna žiarlivosť - muža na ženu, ženy na muža - atď. To všetko je „ja“, „ ja“ žiarlivosti. Toto „ ja“ je slepé, nepozná logiku, nepozná uvažovanie, nerozumie vede ani nepočúva dôvody. Koľko prípadov smrti bolo kvôli žiarlivosti? Koľko škody pácha profesionálna žiarlivosť? Niektorí veľkolepí liečitelia, ktorí vedeli, ako vyliečiť svojich blížnych z chorôb - skvelí botanici -, často išli do väzenia. Kto ich dal do väzenia, ak nikomu neubližovali, ak len uzdravovali svojich blížnych? Profesijná žiarlivosť! Koho? Ich certifikovaných kolegov.

V pracovnej oblasti sa zdá, že žiarlivosť sa strašne rozmáha v rôznych kruhoch: či už je to v umeleckých kruhoch, politických alebo náboženských, v každom kruhu je hrozná, strašná žiarlivosť.

Žiarlivci trpia a spôsobujú utrpenie aj svojim blízkym. Žiarlivosť napáchala veľa hrozného zla. Ak toto môžeme povedať o žiarlivosti, čo povieme o všetkých ostatných chybách, ktoré máme?

Takže netreba zabúdať, že zdanie klame. Mnohokrát posudzujeme čin iných nesprávne podľa svojho ega a výsledkom je práve ohováranie. Každý každého ohovára. To je už dokázané!

Vždy je tu tendencia nechať sa unášať javmi. Určité činy sa dajú posudzovať jedným spôsobom a realita - tomu zodpovedajúca - je iná. Akákoľvek skutočnosť môže byť posudzovaná určitým spôsobom a úsudok sa tým pádom nemusí zhodovať so skutočnosťou, pretože sa ukáže, že skutočnosť je od tohto úsudku odlišná. Potom vyjde najavo, že úsudok je nesprávny. Nesprávnym úsudkom človek uráža blížneho, a kto nesprávne súdi, uráža aj seba a spôsobuje si bolesť.

Vedieť žiť je veľmi ťažké, pretože žijeme vo svete iluzórnych javov, a vždy máme tendenciu stotožňovať sa s nimi, pričom zabúdame na to podstatné, ktorým je Bytie; a to je vážna vec!

Vo svojom vnútri máme strašné psychologické faktory, ktoré ignorujeme a ktoré by sme si nikdy nepriznali. V prvom rade si musíte uvedomiť, že „ja“ nie je niečo večné a trvalé, ale že sa jedná o zhluk psychologických agregátov. Každý z nich je „ja“.

Takže nemáme len jedno „ja“, máme ich mnoho. Naše „ja“ je mnohopočetné, nie jednotné, a to je niečo, čo musíte pochopiť. Každé z týchto „ja sa bojím“, „ja milujem“, „ja nenávidím“, „ja závidím“, „ja som žiarlivý“, „ja som nahnevaný“ atď., má tri mozgy: intelektuálny, umiestnený v hlave; emocionálny, v srdci; a motoricko-inštinktívno-sexuálny, v chrbtici. Každé z tých „ja“ je iná osoba.

Takže v našej osobe žije veľa osôb. Najvážnejšia vec je, že Vedomie – to najcennejšie, najslušnejšie, čo v nás existuje – je utláčané medzi všetkými tými vnútornými osobami, ktoré v sebe máme. A tak vedomie existuje v tomto väzení podvedome, na základe svojho vlastného podmieňovania; to znamená, že spí, a to je vážna vec. Ak spí naše vedomie, ako by sme sa mohli skutočne poznať?

Myslíte si, že niekto, kto nepozná sám seba, môže poznať iných? Ak nepoznáme seba, ako by sme mohli tvrdiť, že poznáme iných, že poznáme svojich priateľov, že poznáme ľudí?

Ak chceme spoznať druhých, musíme začať tým, že budeme poznať sami seba. Ale my sme blázni: keďže nepoznáme seba, myslíme si, že poznáme iných. Akí sme hlúpi! Aké absurdné! Keby sme poznali sami seba, všetko by bolo inak. Žiaľ, sami seba nepoznáme.

Ak človek nepozná sám seba, ak nepozná svoje vlastné vnútorné svety, ako by mohol poznať vnútorné svety planéty Zem, alebo ako by mohol poznať vnútorné svety Slnečnej sústavy alebo galaxie, v ktorej žijeme?

Ak chce niekto spoznať vnútorné svety Zeme, Slnečnej sústavy, galaxie alebo galaxií, musí začať poznaním svojich vlastných vnútorných svetov, začať poznaním seba samého.

Ale ako by sme sa mohli poznať, ak inteligenciu nikdy nenasmerujeme dovnútra, ak si nikdy nepamätáme samých seba, pretože sme presne stotožnení s javmi života?

Ako by sme mohli poznať samých seba, ak nikdy nesmerujeme inteligenciu dovnútra, pretože nás fascinujú rôzne udalosti, deje a príhody, ktoré sa nám dejú?

Ako by sme mohli poznať sami seba, ak nikdy nenasmerujeme vedomie dovnútra, pretože mnohé problémy existencie nás držia v pasci? Vidíme ich ako neriešiteľné, myslíme si, že sú večné, neuvedomujeme si, že majú začiatok a že majú koniec.

Sme uväznení tým, čo je nestabilné, tým, čo nemá pravú realitu. Sme uviaznutí vo vnútri stroja, ktorý sa neustále točí.

Posudzujeme iných podľa toho, akí sme a keďže sme plní chýb, tak aj naše úsudky sa nezhodujú s udalosťami, ktoré nesprávne interpretujeme, či už sú to naše vlastné, alebo udalosti iných.

Očividne sme uviazli v stroji, ktorý sa neustále točí, no my kráčame ako námesační,  nevedomí, spiaci ľudia. Nevieme o sebe nič, pretože si nikdy nepamätáme seba, svoje vlastné Bytie. Máme myseľ príliš zaneprázdnenú iluzórnymi vecami, tým, čo je pominuteľné.

Musíme hľadať dokonalý odraz Bytia, aby sme už nežili ako roboti! A žili v stave bdelého vnímania, bdelej novoty.

Sme v hroznom stave kómy. Zamyslite sa nad tým: Po prvé, nepoznáme samých seba. Po druhé, premietame svoje psychologické chyby na druhých a v nich vidíme svoje vlastné chyby. Po tretie, nesprávne posudzujeme činy iných. Po štvrté, takéto konanie sa nezhoduje s úsudkom ku ktorému sme došli. Po piate, úsudok, ku ktorému sme došli, je v skutočnosti náš vlastný psychologický defekt, ktorý sme premietli na našich blížnych.

Záver: blížni nám slúžia ako zrkadlo, ale my si vo svojom bezvedomí neuvedomujeme, že blížni iba odrážajú naše vlastné chyby, naše vlastné psychologické „ja“.

Človek je zrkadlo, v ktorom sa odrážame, ale nerozumieme, že odraz v zrkadle je náš vlastný odraz. Ani si neuvedomujeme, že sa odrážame v našich blížnych; skôr sme natoľko stotožnení s udalosťou, s dianím, alebo okolnosťami, že nám ani zďaleka nenapadne sa nad všetkými týmito záležitosťami zamyslieť. Žijeme v stave omámenia, bezvedomia a psychického spánku.

Ak sme v týchto veciach praktického života – takpovediac pozemského – takí nevedomí, čo by sme mohli povedať o nebeských veciach?

V skutočnosti by sme mohli nesprávne interpretovať všetky postuláty hermetickej vedy. Kvôli naším chybným úsudkom by sme si mohli nesprávne vyložiť postoje ostatných zasvätencov, život adeptov atď. Mohli by sme si v dôsledku nášho stavu bezvedomia nesprávne vyložiť dokonca aj samotnú Kozmickú drámu. A samozrejme, kozmická dráma, ako je popisovaná v štyroch evanjeliách, bola nesprávne interpretovaná.

Prečo by sme mohli nesprávne interpretovať život adeptov Bieleho bratstva, Kozmickú drámu, alebo postuláty hermetickej múdrosti atď.? Z jediného dôvodu: že náš úsudok nie je slobodný, je to úsudok podmienený našimi vlastnými chybami. Náš úsudok je výsledkom psychologického uzavretia, v ktorom sa nachádzame; náš úsudok je projekciou našich vlastných nedostatkov.

Svoje chyby premietame na štyri evanjeliá, premietame ich na postuláty hermetickej vedy, alebo ich premietame na skutky zasvätencov, na život adeptov atď. Takže keď nie sme schopní spávne interpretovať pozemské veci, ako by sme mohli nebeské.

Myseľ, ktorá premieta svoje vlastné chyby, nie je slobodná myseľ. Nie je to myseľ, ktorá dokáže pochopiť, zachytiť realitu vecí, realitu javov, faktov, okolností, ktoré nás všade obklopujú.

Takáto myseľ, ak neslúži na pochopenie pozemských vecí, ako by mohla slúžiť na pochopenie života veľkých zasvätencov a nebeských vecí? Nepochybne by zlyhala, pretože ak nemožno pochopiť pozemské veci, tým menej nebeské.

Takže si myslím, že životne dôležité je nenechať sa v živote pohltiť javmi, nestotožňovať sa s udalosťami a okolnosťami. Radšej buďte ostražití, aby ste pri takýchto udalostiach objavili vlastné psychologické chyby.

Každá okolnosť života, nech je to doma, na ulici, kdekoľvek, nám poskytuje úžasné príležitosti, a ak sme bdelí a ostražití ako stráž v časoch vojny, dokážeme pochopiť svoje vlastné chyby, ktoré premietame na svojich blízkych.

Človek je zrkadlom, v ktorom môžeme vidieť svoje vlastné chyby. Ak ideme po ulici a uvidíme opitého človeka, nejakého opilca, čo robiť? Prečo sa vysmievať opilcovi? Radšej si povedzte: „Vidíš, ten opilec som ja! Pozrite sa, ako robím pantomímy; aký som vtipný! To som ja!"

Musíme sa naučiť vidieť seba v iných. Ak niekde narazíme na niekoho, kto hučí a hromží, kto si trhá šaty ako Kaifáš, musíme povedať: „Tak to som ja! Áno, aký som nahnevaný, ako si trhám šaty a ako sa rúham; to som ja!" Skutočnosť je taká, že sa odrážame v druhých; odrážame sa v našich blížnych.

Samozrejme, môžete mi dôrazne povedať, alebo mi možno namietať: „Nie, ja nie som zlodej, ja by som sa nikdy nevlámal do domu. Nikdy by som nevyšiel na strechu, aby som sa dostal do domu a ukradol peniaze alebo šperky.“ Povedali by ste to, však?

Súdili by sme zlodeja slovami: "Je to zlodej, do väzenia s ním!" Ale aj v nás môže byť ego zlodeja. Nevieme o ňom, neobjavili sme ho, ale existuje.

Presne ako povedal Galileo: „ Eppur si muove , si muove” 'Ale hýbe sa, hýbe sa'. Keď sa Galilea pýtali: „Prisaháš, že Zem nie je guľatá a nehýbe sa? Potom povedal: „Prisahám, eppur si muove, si muove” - čiže: 'Prisahám, ale hýbe sa, hýbe'-. Takto povedal Galileo a vyhol sa upáleniu zaživa na hranici inkvizície.

Ako teda môžeme povedať, že nemáme ego kradnutia? Nájdu sa medzi vami ľudia takí počestní, že nie sú schopní od nikoho zobrať ani „cent“ a predsa v sebe majú ego kradnutia. Neuveriteľné, ale pravdivé; raz ho objavia.

Kto by si myslel, že napríklad cnostná dáma, skvelá manželka, má v sebe ego prostitúcie?

Nemožné. Alebo nechoďme tak ďaleko: predstavte si malé dievča – čo je ešte škandalóznejšie –, že dvanásťročné dievča, nevinné, dobre nábožensky vychované, má v sebe ego bordelu? Je to niečo, čo spôsobuje znechutenie! Povedali by ste: „Nemožné, absurdné!“, ale je to možné.

Pamätajte tiež, že tak ako aj Mesiac, ktorý svieti na oblohe, má dve strany – jednu, ktorou osvetľuje noc a druhú skrytú, ktorú nikdy nevidíte – tak v každom z nás je psychologický mesiac s dvoma stranami: jedna je viditeľná a druhá skrytá.

Na viditeľnej strane tohto psychologického mesiaca máme nedostatky, ktoré vyniknú na prvý pohľad: hnev, chamtivosť, žiadostivosť, závisť, pýcha, lenivosť, obžerstvo atď.. Ale za tým psychologickým mesiacom, za stranou, ktorú na prvý pohľad vidno v našom psychologickom mesiaci, je skrytá časť, ktorú nevidno.

Tam máme nedostatky, ktoré ignorujeme. Tam sa všetci ukážeme ako čierni mágovia, bosoráci, čarodejníci, zlodeji. Tam sa najaristokratickejšie dámy ukážu ako prostitútky atď.

Na skrytej strane tohto psychologického mesiaca, ktorú nevidno sa nachádzajú egá prostitúcie, cudzoložstva, vraždy, krádeže atď. Tieto egá, zvyčajne ignorujeme. Preto ak by nám niekto povedal, že máme to alebo ono ego, urazili by sme sa. V žiadnom prípade by sme to neprijali, ale my ich máme.

Ak by svätcovi z Nirvány povedali, že má stále egá vraždy, prostitúcie alebo krádeže, strašne by sa urazil. Takýto svätec by nás sladko požehnal. „Nech ti Boh odpustí, syn môj! Je ti odpustené, nemám voči tebe žiadnu zášť, ale viem, syn môj, že nič z toho nemám!“ -  povedal by svätec z Nirvány. Prečo? Lebo je to len svätec.

Takýmto spôsobom ten svätec zastaví svoj pokrok smerom k Večnému Spoločnému Kozmickému Otcovi. A mnohí sú svätí, ktorí sa takto zdržiavajú vo svojom postupe. V skutočnosti, hoci sú z Nirvány, na skrytej alebo na odvrátenej strane psychologického Mesiaca, ktorú nevidno, si nesú všetky tie „ja“, a to je to, čo mnohí nechápu. Toto je naozaj vážna vec. Všetci máme tendenciu ospravedlňovať sa a nechať sa unášať klamlivými javmi.

Pokiaľ ide o mňa, nie som svätec a ani nemám záujem sa ním stať. Prečo nemám záujem stať sa svätcom? Pretože by ma to zastavilo v mojom ezoterickom napredovaní. Veľmi dobre viem, že na odvrátenej časti môjho psychologického mesiaca musia existovať egá  dávnych čias, ktoré sú tam skryté v temnote. Nepochybne sú tam. Viem to, a tiež viem, že len tým, že do nej prenikneme s mečom v ruke môžeme v skutku odstrániť takéto defekty. Ale toto je veľmi pokročilé. Normálne môžu ľudia odstrániť chyby tej časti psychologického mesiaca, ktoré vyčnievajú, ktoré sú viditeľné na prvý pohľad.

Ale pokiaľ ide o preniknutie do odvrátenej časti psychologického mesiaca, skrytej časti, to si vyžaduje väčšie úsilie. To už patrí k Judášovmu zasväteniu, zodpovedá to umučeniu Pána. Nikto nemohol preniknúť do týchto oblastí, ak by neovládal kopiju v Kyklopskej vyhni, teda v Deviatej Sfére. Záhady? Áno, nesmierne!

Svätec sa tak ďaleko nedostane. Uspokojí sa s odstránením defektov, ktoré má na viditeľnej strane svojho psychologického mesiaca. Potom je blahorečený; ďalej sa už nedostane a potom stagnuje.

To je dôvod, prečo nie som svätec a ani sa ním nechcem stať. Milujem len poznanie, a to je základ, poznanie samého seba.

V skutočnosti Adept je nad svätcami. Keď niekto povie „svätí majstri“, tak sa mýli, pretože majstri sú nad svätcami. Najprv je rúhač, potom svätec a potom Majster. Majster je za hranicami sféry svätcov. V Majstrovi je múdrosť.

Ale je možné nesprávne súdiť Majstrov, Adeptov. Vždy máme tendenciu premietať svoje vlastné egá dokonca aj na adeptov.

Ak mylne súdime adeptov, nesprávne ich aj posudzujeme, pretože ak nie je možné správne posudzovať činy bežných, obyčajných ľudí, tým menej je možné správne posudzovať činy adeptov.

Zvyčajne máme tendenciu na adeptov hádzať špinu. Tak ako hádžeme špinu na svojich blížnych, hádžeme špinu aj na adeptov Bieleho bratstva. Preto boli ukrižovaní, otrávení, uväznení, dobodaní, prenasledovaní. Adepta je veľmi ťažké súdiť. Ak je takmer nemožné správne posudzovať našich blížnych, o to menej môžeme posudzovať adepta.

Takže vás vyzývam, aby ste sa dnes večer zamysleli, aby ste sa nikdy nenechávali unášať falošnými javmi, pretože zdanie klame; a aby sme vlastné nedostatky neprenášali na iných.

A to je všetko, čo som chcel povedať. Inverenciálny mier!